Procesný inžinier riadiacich systémov a procesov Jozef Volesko

Vraví sa, že pri vážnom rozhodovaní treba dať na prvé pocity. Tie vraj nikdy nesklamú.  Ak by to bola pravda, fabrika by prišla o naslovovzatého odborníka...

Jozef Volesko o tom iste vie svoje, keď sa v spomienkach na to, čo ho priviedlo do košickej huty, ale najmä čo ho tu čakalo, vracia späť. Nebola to tak celkom priamočiara cesta. Po absolvovaní fakulty elektrotechniky a informatiky sa na odporúčanie svojho profesora vybral na skusy do košickej pobočky Telegrafie. To už mal po základnej vojenskej službe, bol ženatý a stal sa otcom. „Po štyroch mesiacoch som sa dozvedel, že železiarne robia nábor na nových technikov. Prihlásil som sa. Na radu môjho spolužiaka zo školy, ktorý už vo fabrike, tak ako jeho otec, pracoval. Jozef, povedal mi, určite to skús.  Dostať sa do U. S. Steel Košice nie je ľahké, ale ak by sa ti náhodou tvoja pozícia nepáčila, nie je vylúčené, že ju bude možné časom zmeniť...“

Jozef Volesko dal na odporúčanie známych a prihlásil sa do riadeného výberu na pozíciu technika vo vtedajšom divíznom závode Elektro. „A bol som úspešný. Trošku mi pri výbere vytkli, že neovládam angličtinu. Vtedy som s úsmevom podotkol, že hľadajú odborníka, nie tlmočníka. Nastúpil som teda do práce a musím povedať, že po týždni som mal naozajstné zajačie úmysly. Veľmi som sa zľakol. Rozsahu práce a zodpovednosti.  Keď mi môj vtedajší vedúci prevádzky inžinier Vidašič povedal, za čo všetko budem zodpovedný, preľakol som sa.  Ja mám byť zodpovedný za technický stav riadiacich systémov v Teplej valcovni, ktorá beží 24 hodín denne? To bolo niečo úplne iné ako v Telegrafii, kde som o pätnástej zatvoril dvere a vedel som, že firma začne až ráno o ôsmej,“ priznal bez okolkov.

Prvé pocity prameniace z obáv, či to vôbec zvládne, však nevyhrali.  Čo sa stalo, že nezutekal? „Pomohol mi opäť spolužiak, ktorý ma upokojil, podporil.  Daj tomu čas, presviedčal ma, a uvidíš. No a potom to bola partia mojich kolegov. Tí mi veľmi pomohli. Môj vedúci oddelenia, pán Palkov, bol veľmi dobrý človek. Všetko mi poukazoval so slovami, aby som sa nebál, že to nie je také zlé. A naozaj. Už po pár týždňoch som cítil, že mi táto práca sedí.“

Jozef Volesko mal pred sebou prvú veľkú výzvu. Veď riadiace systémy v Teplej valcovni boli vtedy ešte len pred modernizáciou. Netušil však, že prejdú ešte roky, kým sa ich výmena stane realitou. 

„Na vysokej škole sme študovali moderné riadiace systémy a zrazu som prišiel do Teplej valcovne, kde som našiel predpotopný  riadiaci systém zo sedemdesiateho druhého roku. Bol som prekvapený a kládol som si začudovane otázku: Toto ešte ide? O toto sa mám starať, čo je už dávno po životnosti?  Šéf,  ktorý ma prijímal, mi však povedal: Neboj sa Jožko, za dva roky to bude vymenené.  Nastupoval som do železiarní v 2001 a systém sa menil v 2015. Bolo to 7x2 roky,“ konštatoval s úsmevom Jozef Volesko, ktorý dnes pôsobí ako procesný inžinier riadiacich systémov a procesov.  „Sprvu som bol z toho aj smutný, až som sa dostával kvôli tomu, že sa nič nedeje, do letargie. Aj som zauvažoval, že načo som svoj odbor študoval. Chvalabohu, prišlo rozhodnutie, že to treba vymeniť, veď už ani náhradné diely sa nedali zohnať, čo potvrdili aj dodávatelia. A vtedy som to začal brať ako veľkú výzvu – musím sa toho chytiť, ukázať, čo viem. Môžem povedať, že niektorí kolegovia k tomu tak nepristupovali. Vraveli, že modernizácia systému je predsa dodávka na kľúč, tak nech sa stará dodávateľ.  Ja som od začiatku s dodávateľom komunikoval. Uvedomil som si, že tento riadiaci systém tu bude, musíme sa s ním naučiť žiť. A je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby to fungovalo.“

Jozefovi Voleskovi, ako sám potvrdil, sa táto práca veľmi zapáčila. A dodnes ho veľmi baví.  Po modernizácii boli prvé  dva, tri roky náročné, stále sa objavila nejaká chybička, ale vždy to bral ako ďalšiu výzvu. „Možno sa to bude zdať niekomu smiešne, ale bol som rád, keď sa niečo pokazilo, lebo som to vnímal ako novú príležitosť naučiť sa  niečo nové.  Viac menej ma nudilo, keď všetko šliapalo. Teraz prebieha  výmena riadiacich systémov aj na prípravnom poradí a je už zrejmé, že i ostatní kolegovia sú tomu naklonení.  Je super, že sme už v systémoch, ako sa hovorí, doma. A nadšení sú aj dodávatelia, že im vieme pomáhať.  Je to pre mňa akoby hobby. Práca je skutočne mojím koníčkom, nech to znie akokoľvek pateticky.“

Fakt, že Jozef Volesko je ochotný a pripravený poradiť v prípade nejakých prevádzkových problémov aj z domu, o ňom jeho  blízki kolegovia veľmi dobre vedia. Nepripúšťa, že by ho to obmedzovalo alebo obťažovalo.  

„Beriem to ako samozrejmosť. Ak neviem poradiť po telefóne, pripájam sa cez vzdialený prístup do spoločnosti U. S. Steel Košice. Alebo, ako prednedávnom, prídem do práce. Bez problémov.  Nie som ten typ, že keď nemám pohotovosť, tak nedvíham. Mňa to neobťažuje. Pokiaľ môžem, pomôžem.“

A čím sa zaoberá, keď nie je práve v práci? „Moja žena vraví, že som určite chorý, keď nerobím. Je pravda, že neviem pasívne oddychovať. Iba aktívne.  Vysvetlil som jej, že  keďže pracujem hlavou, potrebujem aj rukami.  Fyzická práca je pre mňa relax. Čiže záhrada, susedia sa zo mňa smejú, že som Mičurin, potom mám rád cyklistiku, turistiku. Obľúbená lokalita? Záleží na ročnom období. V zime preferujem Oravu a v lete Slovenský raj. Tatry sú už pre mňa preľudnené.“