Aj po rokoch si presne pamätajú miesta, na ktoré každý deň kráčali
December je tradičným termínom stretnutia vedenia spoločnosti U. S. Steel Košice s bývalými zamestnancami, ktorí sú aktívni v občianskom združení Jeseň života. V utorok 11. decembra ich privítali prezident Jim Bruno, viceprezidenti Miroslav Kiraľvarga, Martin Pitorák, Marcel Novosad a kolegovia z vonkajších vzťahov. O navštevu huty je každý rok veľký záujem. Potvrdzuje to Terézia Némethová, ktorá sa v Jeseni života stará o organizačné záležitosti.
„Bez problémov sme za pár dní naplnili všetkých osemdesiat miest. Viacerí chceli prísť, ale už sa nezmestili. Ďakujeme za možnosť vrátiť sa tam, kde sme prežili polovičku života.“ Oceliari boli zvedaví na nového prezidenta spoločnosti a ten im porozprával o tom, čo predchádzalo jeho príchodu do Košíc i o prvých dojmoch z fabriky a mesta. Ocenili slová o jeho úlohe pracovať na plánoch dlhodobého rozvoja železiarní. „Rok 2018 uzavrieme v pozitívnych číslach, zamestnanci vo výrobe prekonali viacero historických rekordov, tlačia dopredu ďalšie. Po prvom mesiaci v Košiciach rozumiem, prečo dosahujeme také dobré výsledky. Je to vďaka ľuďom, ktorí tu boli a sú,“ povedal Jim Bruno. „Budúci rok bude z tých náročnejších, no napriek úskaliam som presvedčený, že bude úspešný.“
Hutníci sa potom vybrali do prevádzky. Koordinátor kontižihární a dvojstolicového tandemu Peter Varga previedol bývalých kolegov časťou zušľachťovní a obalovou vetvou. Prešli popri celej linke, ktorá vyrába najkvalitnejšie plechy pre potravinársky a farmaceutický priemysel. Pristavili sa pri dvojstolicovom tandeme, ktorý je najrýchlejším zariadením vo fabrike. Po procese elektrolytického pocínovania si už hlavne dámy predstavili, ako sa obrovský zvitok plechu zmení na plechovku s ananásom, ktorý použijú do vianočného koláča.
Desať, možno dvanásť rokov už nekráča každé ráno do práce Imrich Torma. Začínal v studenej valcovni, potom prešiel na vysoké pece, koksovňu, hutnícku keramiku, investičné, ekonomiku práce a „doslúžil“ ako právnik v SBS. „Aký je pohľad na fabriku po rokoch? Je potešujúce, že sa veľa vecí zmenilo k dobru. Keď porovnám časy, keď som začínal v studenej valcovni a dnešok, je tam menej ľudí, čistejšie prostredie, materiál je lepšie uložený v sklade, iné sú hrany, aj označenie, na prvý pohľad vidieť väčší poriadok,“ hovorí Imrich Torma.
Tatiana Kupcová si aj po polstoročí presne pamätá na svoj prvý deň vo fabrike. „Piateho júla 1965 som nastúpila na dvojstolicový tandem, šéfoval mu inžinier Tíža. Vedľa dvojstoličáku boli len deliace linky a žiarová žiháreň, ktorá pocínovala tabule plechov. Bolo tu zopár strojov, veľa priestoru, čo sa teraz nedá porovnať. Zažili sme aj nešťastia. Pri oprave na vysokej peci bol medzi údržbármi aj môj spolužiak. Na vysokú pec sa chodilo výťahom, on mal ísť zo svojho pracoviska ešte pre nejaké veci. Na výťahu boli otvorené dvere, ale kabína tam nebola. Vkročil do prázdna. Aj také tragédie sa stávali. Teraz sa dbá o bezpečnosť podstatne viac a to je dobre,“ spomína pani Kupcová. V železiarenskom klube Jeseň života vždy siahne po čerstvom výtlačku Ocele východu. „Fabrika nás stále zaujíma. Želáme železiarňam, aby boli stále v dobrej kondícii, nech sa všetkým darí.“
Pred piatimi rokmi prestrihol svoje spojenie s hutou Štefan Roško. Pracoval v aglomerácii DZ Vysoké pece. „Stačilo 42 rokov,“ zasmial sa v autobuse, ktorý všetkých viezol do areálu železiarní. „Potešilo by ma, keby sa dalo ísť na ´aglomeračku´, ale viem, že teraz sa to nedá, lebo stavajú nové filtre. Voľakedy som ich staval ja. Všetko sa pomenilo. Aj našich chlapcov už zriedkakedy vidím, len zopár ich už ostalo. Stačilo toľko rokov, nech robia mladí,“ konštatuje pán Roško. Jeho kolega František Regensbogen vysvetľuje, že najprv pracoval v údržbe, chodil po celých VSŽ. „Je málo prevádzok, ktoré nepoznám. Nakoniec som zakotvil v ústredných zámočníckych dielňach, tam som bol 15 rokov, až do konca kariéry. Teší ma, že sa to tu vynovilo, je tu čistejšie. Ale priznám sa, keď prechádzam okolo vecí, ktoré sme menili, napríklad ohrievače či valce v kontižihárni, zimomriavky po mne idú. Zažili sme tu všeličo, aj radosti aj úrazy. Teraz je to omnoho lepšie, bezpečnejšie,“ pridáva svoj názor František Regensbogen.
Štefan Link ako dôchodca často sprevádza návštevníkov huty. Čím sa líši návšteva bývalých kolegov od tých ostatných? „Je to iné, ako keď prídete medzi svojich. Skoro s každým sa poznám. Dokonca sú situácie, že iní poznajú skôr mňa, ako ja ich. Za tie roky stretne človek veľa známych.“ Neprekáža mu, keď návštevníci vedia viac, ako on? „To nie, lebo učíme sa do smrti. Prečo by som mal tváriť, že všetko viem? To je už dávno minulý čas. Tie stretnutia sú radostné. Preto to robím,“ usmeje sa Štefan Link.
