Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov ide za svojím ušľachtilým cieľom

PROLÓG
Cesta autobusom zo Šace do Košíc ubiehala pomaly. Bol piatok podvečer, zápcha, navyše, lialo ako z krhly...Vodič pred nami v zelenej škodovke odrazu prudko spomalil. To, čo nasledovalo, nám mátalo v hlave ešte niekoľko týždňov. Dvere auta sa otvorili a na cestu "vypadli" dvaja psíkovia. Nestačili sme si ani uvedomiť, čo sa deje, prešli sme okolo...Až keď nás o pár sekúnd auto míňalo, pochopili sme...Hnev, zlosť, pocit bezmocnosti, ale aj...hanby. Čo sú to za ľudia?!

KRÍŽENEC NA SNEHU

Dana Tóthová z občianskeho združenia Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov, ktorá je prevádzkovateľom košického útulku, vie o tom svoje. Sama pred rokmi zažila niečo podobné, keď sa jedného dňa vybrala so svojimi dvomi psíkmi na prechádzku do prírody pri Ťahanovciach. "Bolo to v decembri, vonku riadne tuhlo. Prechádzali sme okolo borovicového lesíka, keď tu zrazu začal jeden z mojich psíkov poskakovať okolo mňa ako capko, vbehol medzi stromy, vybehol späť ku mne... Skrátka, chcel ma na niečo upozorniť. Išla som za ním a pri jednej breze som našla veľkou a hrubou reťazou uviazaného možno dvojmesačného kríženca dalmatínca. Vyzeral stuhnutý, vedľa neho miska so zamrznutým jedlom a ľadom. Myslela som, že už nežije. Nakoniec sa mi ho podarilo prebrať a dnes má super majiteľa. Vtedy ma chytila nepredstaviteľná zlosť a lomcovala mnou veľmi dlho. Ako môže niekto krátkosrsté tenučké šteniatko dať do lesa so "skvelým" pocitom, že mu dal jedlo, vodu i deku, priviazať ho a potom si sadnúť niekde do kresla a spokojne pozerať televízor? Je to morbídne...!"
Zvieratá mala rada odjakživa, potom, keď sa už ako dospelá osamostatnila, zadovážila si dvoch psíkov, ktorých cvičila, chodila s nimi na súťaže a popritom nejakých "nájdencov" vypiplala a dala na osvojenie. Pred desiatimi rokmi, vraví, stačilo dať inzerát a prihlásilo sa zo päť ľudí. Teraz je situácia opačná. Ľudia si jej lásku k zvieratám i to, ako im pomáha, všimli. Až do tej miery, že ak sa chceli psíka zbaviť, priväzovali jej ho na kľučku dverí do bytu... "Ešteže moji susedia mali pre to aké-také pochopenie," usmieva sa už teraz. Vtedy však nie. Uvedomila si, že to začína byť neúnosné, že nestíha, nedokáže pomôcť viacerým opusteným zvieratkám... S ďalšími dobrovoľníkmi sa pustila do náročného projektu.

KEĎ CHCEME, VŠETKO SA DÁ

"V Košiciach dlhodobo neexistoval útulok, zato problém so zvieratami bol. Spočiatku sme mali smolu," spomína na časy v roku 2000. "Obchádzali sme kompetentné orgány, ale na pochopenie sme nenarazili. Takže sme na to išli inak. Začali sme vyvíjať aktivity, ktoré síce s útulkom priamo nesúviseli, za to však s výchovnou a osvetovou činnosťou v tomto smere áno." Navštevovali košické základné školy. O ukážky práce so psami i prednášky bol veľký záujem. "Vystupovali na nich stále dva psy - jeden záchranár a jeden canisterapeut, ktorý vedel tancovať, predvádzali sme ich poslušnosť, priblížili rôzne príbehy zo života psov a ľudí. Učili sme deti, ako sa majú správne zvieraťa dotýkať, aby ich nepohrýzol, ktoré veci smú a ktoré nemôžu robiť, ako sa majú o zvieratá starať." Táto cesta zaujala. O aktivite sa začalo na verejnosti hovoriť, najmä keď k nej pribudla canisterapia. Aj keď ani potom všetko neprebiehalo hladko. Inštitúcie, ktoré by ju mohli realizovať, mali voči zvieratám a ich prítomnosti veľkú nedôveru. Až raz... "Musíme sa znovu poďakovať riaditeľovi Detského domova v Nižnej Kamenici. Bola to prvá organizácia, ktorá nás prijala a aj na základe jeho kladných vyjadrení o canisterapii, nás začali pozývať ďalšie inštitúcie."
A súčasnosť? Dopyt je vyšší, než ho dokážu uspokojiť.
"Začali sme aj s výcvikmi psov. Dnes sa už môžeme pochváliť, že máme najväčší výcvikový klub na Slovensku. V priebehu dňa ho absolvuje osemdesiat až sto ľudí so svojimi štvornohými priateľmi. Výcviky sú pre širokú verejnosť, zamerané aj na prevenciu problémových správaní sa zvierat. Ide nám o to, aby ľudia vnímali zvieratá iným spôsobom, snažili sa im porozumieť a aby sa neocitávali na ulici. A to či už nechcené alebo problémové, najmä psíky."
Spolupráca s Univerzitou veterinárneho lekárstva v Košiciach, ale i v Prahe, a tiež s veterinárnymi lekármi v našom meste, najmä v oblasti sterilizácií, spolu so spomínanými aktivitami umožnili združeniu dostať sa viac do povedomia verejnosti. "V tom zmysle, že nie sme nejakými bezhlavými ochrancami zvierat, ale že sa zameriavame na riešenie problematiky premnoženia chovu psov a ich negatívneho správania, ktoré, ako som už načrtla, vychádza práve z ich nepochopenia. To bol začiatok dobrej cesty. Veľmi dobre nás začalo prijímať Mesto Košice, pomáhalo nám s pozemkom, na ktorom sme pri Haniske, v blízkosti U. S. Steel Košice, postavili útulok zvierat. Pracovali sme dlho na tom, aby sme získali finančné prostriedky na jeho zriadenie i prevádzku. Nemáme k dispozícii oficiálne veľké zdroje..."

TU ZVIERATÁ NEUTRÁCAJÚ

Útulok, nachádzajúci sa na pozemku s niekoľkými desiatkami árov, postavili z dobrovoľných príspevkov a rôznych zbierok. Mimoriadne pomohli dve percentá poukázané na tento účel z daní fyzických, ale i právnických osôb. V súčasnosti je útulok, čo sa týka jeho kapacity, druhým najväčším na Slovensku. Dobrovoľníci sa tu starajú o približne sto zvierat, ale pomoc ich potrebuje ďaleko viac. Celkom bežne sa stáva, že ráno, po príchode do útulku, nájdu pri jeho bránach ďalšie prírastky. "Najčastejšie sú to šteniatka. V škatuliach alebo vo vreciach. Mnohé z nich boli v takom stave, že nemuseli vôbec prežiť... Je to veľmi ťažké, najmä ak berieme do úvahy skutočnosť, že sme naozaj preplnení. Tak, že je to až zlé. Každý majiteľ psa by sa mal o "neplánované" prírastky postarať. Mal by im nájsť nový domov. Buď prostredníctvom inzerátov alebo známych," apeluje D. Tóthová. A čo s nájdencami? Stále sa snažia, konštatuje, o ich osvojenie. "U nás sa zvieratá neutrácajú," zdôrazňuje.
Do útulku preto berú iba toľko zvierat, o koľko sa vedia postarať a koľkým dokážu nájsť nových majiteľov. Tu ich aj liečia, aj operujú... Kolotoč zháňania finančných prostriedkov na zdravotnícky materiál pokračuje. Najhoršie je to v zimnom období. Psíky prichádzajú chorľavé, s poškodenými dýchacími cestami, veľmi často s vážnymi katarmi zo zamrznutej potravy, ktorú vonku nájdu. Ich uzdravenie opäť zvyšuje náklady. "Žiaľ, zima je pre ľudí vari najpohodlnejším obdobím, počet prírastkov psov je počas nej, ale aj v závislosti od zlého počasia, vyšší. Čím je vonku počasie horšie, tým je horšie aj pre nás." Ľudia vtedy nemajú záujem o osvojenie, nechodia do útulku, za to viac psov sa ocitáva na ulici. Niekomu sa nechce chodiť v daždi a slote von.
"Nemôžeme prijať všetky zvieratá, kapacita nám to neumožňuje," vraví D. Tóthová. "Často nám ľudia volajú, že našli vonku psíka, či ho nemôžeme prijať. Ak máme práve voľné miesto, tak áno. Zväčša je to však opačne. No treba povedať, že sa s nimi dá dohodnúť. Mnohí pristanú na to, že si ho na určitý čas ponechajú doma, a keď sa miesto uvoľní, prinesú ho k nám. Nájdu sa aj takí, ktorí sa sami pokúšajú nájsť zvieraťu nového pána. To veľmi kvitujeme. Žiaden útulok na svete totiž nedokáže vyriešiť všetko."

UNIKÁTNY PROJEKT PODPORUJE USSK

Niekoľko hektárový schátralý pozemok bývalého Pomocného roľníckeho hospodárstva Haniska, ktorý je v susedstve útulku, sa priam núkal na ďalšie využitie. "Keď sme chodili po rozvalinách, okamžite nám napadla myšlienka vybudovať tu Stredisko vzájomnej pomoci ľudí a zvierat," vraví D. Tóthová. Trvalo niekoľko rokov, kým sa podarilo nehnuteľnosť získať. Mestské zastupiteľstvo v Košiciach schválilo neziskovému združeniu Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov prenájom tejto nehnuteľnosti na desať rokov s následnou možnosťou predĺženia nájmu za symbolickú korunu. "Ide doslova o unikátny európsky projekt. Súčasťou strediska bude útulok s kapacitou približne 250 zvierat, prevažne psov a mačiek, priestor pre špecializovaný výcvik záchranárskych, canisterapeutických a asistenčných psov a výcvik pre širokú verejnosť. Rátame so zriadením akejsi farmy domácich zvierat, ktorá by mohla poslúžiť na výchovu a vzdelávanie školám, ale tiež rodinám s deťmi. Iste by bolo pre nich zaujímavé vidieť, ako sa napríklad dojí kozička, naučiť sa, ako sa má človek o domáce zvieratká starať. Chceme tu mať aj hipoterapiu a animalterapiu, detské ihrisko nevynímajúc. Prostredie je pekné, uložené v zeleni, vhodné na relaxáciu."
Projekt už začali realizovať. Záleží od finančných prostriedkov ako budú práce pokračovať. Výstavbu strediska finančne podporila aj spoločnosť U. S. Steel Košice.

EPILÓG

Školák Adam mal problém. Výbuchy hnevu, poruchy správania, učenia, prejavy autizmu. A na dôvažok svalovú poruchu. "Už sa nepamätám, kde presne som sa dočítala o tom, že pomôcť môže pes! Chcela som pozdvihnúť synovo sebavedomie a tak sme si psíka kúpili. Tak to celé začalo," vracia sa do minulosti pani Jaroslava. Netušila, čo ju čaká. Najprv to bolo desné. Šteniatko bolo živé, veľa skákalo, Adam sa ho bál. Len veľmi pomaly sa veci hýbali dopredu. "Keď sa Adam učil a niečo mu nešlo, prichádzali výbuchy hnevu. Keď sa rozplakal, Happy, tak sme našu sučku nazvali, vyskočila k nemu a začala ho oblizovať, upokojovať. Najprv ju začal kopať. Adamko, ten psík nevie, prečo sa hneváš, nevie, čo ti je, chce sa s tebou spriateliť, vravela som mu. Po dvoch-troch výbuchoch hnevu Adam pochopil. Začal spolupracovať, oblizovanie odplácať pohladkaním. Teraz ho Happy zobúdza, upokojuje ho, rána už nie sú stresové, večer s ním zaspáva."
V špecializovanom časopise si pani Jaroslava jedného dňa prečítala článok o živote so psom i apel na ľudí, ktorý vyzýval, že ak má niekto doma priateľského psa a chvíľu času, nech sa prihlási na výcvik canisterapie. Zavolala. "Mám chvíľu čas, len neviem, či priateľského psa." Bol a je, za takého považujú plemeno labradora aj odborníci. "Stretli sme sa s Dankou Tóthovou z Únie vzájomnej pomoci ľudí a psov. Pozorovala Happy... Správala sa výborne, stále sa tešila, krútila chvostíkom..." Sučka mala rok a dva mesiace, keď úspešne obstála v náročných canisterapeutických skúškach. Dnes pomáha deťom s poruchami správania v Reedukačnom domove na Bankove v Košiciach, kam ju vodí pani Jaroslava pravidelne.
"Veľmi ma to obohacuje," vraví. "Neberiem to tak, že robím niekomu službu. Mám ohromnú radosť, keď vidím, že sa chlapci tešia, keď sa od vychovávateľov dozviem, ako netrpezlivo na nás čakajú. Napríklad, Dušan nejde do lesa, čo robí veľmi rád, ale dáva prednosť nám. To poteší."
Psychologička Katarína vybrala do programu canisterapie najproblematickejšie deti. "Tunajší chovanci dosť trpia pocitmi menejcennosti. Mám pocit, a všetko tomu nasvedčuje, že psík im sebavedomie, vedomie dôležitosti, dvíha. Cítia, že je tu niekto pre nich, kto ich potrebuje..."